-->

Nastavenie cookies

Na našej webovej stránke používame cookies.

Niektoré z nich sú na fungovanie stránok nevyhnutné, ale o tých ostatných môžete rozhodnúť sami.

Viac informácií o súboroch cookies a ochrane údajov.

Dlhopisy: nie vždy bezpečná investícia


05.06.2019

Nízke úrokové sadzby v bankách pre Slovákov znamenajú, že ak chcú dosiahnuť zaujímavejšie zhodnotenie svojich úspor, musia ich hľadať inde. Jednou z možností sú dlhopisy. Vo financiách sú synonymom bezpečného investovania, prax je však úplne iná. Dve kľúčové slová – dlhopisy a investovanie – ponúknu pri googlovaní viac ako 34-tisíc výsledkov vyhľadávania.

Možnosť investovať do dlhopisov ponúkajú známe spoločnosti, aj firmy, o ktorých existencii ľudia ani netušia. Rovnako ako to, že investovanie do dlhopisov nie vždy znamená bezpečné rozhodnutie.

 

Koncentrované riziko

Jeden z hlavných dôvodov, pre ktoré je bezpečnejšie držať sa od firemných dlhopisov ďalej, súvisí so základným pravidlom investovania – diverzifikáciou. „Kým pri akciách väčšina ľudí chápe, že nie je rozumné staviť všetky úspory na jednu kartu a kúpiť akcie jedinej firmy, ale rozložiť ich medzi viaceré, pri dlhopisoch podobným spôsobom uvažuje len málokto,“ hovorí Maroš Ovčarik z portálu Finančný kompas.

Dlhopisy podľa neho podvedome vnímajú ako stabilnú investíciu, čo neplatí vždy. Sčasti za to môže spôsob, ako o dlhopisoch informujú médiá. „To, čo ľudia počujú a čo si zapamätajú, je to, že dlhopisy síce nedokážu zarobiť toľko čo akcie, no sú bezpečné. Neuvedomia si, že médiá pritom nehovoria o dlhopisoch firiem, ale zvyčajne o štátnych, teda bonitných cenných papieroch,“ dodáva M. Ovčarik.

Každý dlhopis predstavuje pôžičku investora firme, ktorá dlhopis vydala. Podľa šéfa portálu Finančný kompas si však málokto uvedomuje skryté riziká. „Dlhopisy môže podľa slovenskej legislatívy vydať ktorákoľvek firma, ktorá dokáže absolvovať administratívny proces. To, že ho zvládne, však ešte nehovorí nič o tom, či ide o solídnu firmu so životaschopným podnikateľským zámerom, alebo vysoko špekulatívny podnik,“ podčiarkuje Ovčarik.

 

Bez ratingov, na vlastnú zodpovednosť

Kým pri investovaní do štátnych dlhopisov si profesionálni finančníci môžu pomôcť hodnoteniami veľkých ratingových agentúr, drobní investori takúto pomoc nemajú. Účet za vystavenie ratingu nebýva malý a môžu si ho dovoliť zaplatiť len štáty alebo korporátni giganti. Autorita, ktorá by vystavila objektívne hodnotenie solídnosti každej firmy, ktorá na trhu ponúkne svoje dlhopisy, neexistuje.

Ťarcha námahy finančnej analýzy tak ostáva na každom človeku. „Zákon síce ukladá emitentom cenných papierov poskytnúť detailné informácie v tzv. prospekte, no v praxi má takýto dokument 250, aj 500 strán. Je nemysliteľné, aby si ich bežný človek dôsledne preštudoval,“ pripomína M. Ovčarik. Základné informácie o každej firme si podľa neho možno nájsť aj na webe, no ak by sa drobní investori držali zásady opatrnosti, veľa možností výberu by nemali: „Môj odhad je, že 80 až 90 % firiem, ktoré ponúkajú svoje dlhopisy verejnosti, majú zadlženosť prevyšujúcu 70 %.“

To, že v čase rekordne nízkych úrokových sadzieb sú firmy ochotné ponúknuť majiteľom dlhopisov zaujímavé výnosy, považuje M. Ovčarik za signál, ktorý by investori tiež nemali prehliadať. „Pokiaľ by skutočne bonitná firma potrebovala finančné zdroje, bankári by si u nej podávali kľučky. Analyzovať reálnosť podnikateľského zámeru a zdravie firmy dokážu bankoví analytici veľmi rýchlo, poskytnúť úver vie banka v priebehu niekoľkých dní až týždňov. Je to podstatne kratší čas než zvládnuť prácny proces prípravy emisie dlhopisov, zabezpečiť ich vydanie, distribúciu a predaj. Ak sa nejaká firma predsa len rozhodne pre túto cestu, sčasti to možno interpretovať tak, že v banke by nemala šancu získať úver,“ varuje M. Ovčarik.