Inflácia: Ak je zlá, prečo ju centrálne banky chcú?

Centrálne banky sa viac ako desať rokov usilovali o nárast inflácie. Keď ceny začali naozaj rásť, množia sa obavy, že pôjdu ešte vyššie. Prečo nemôžeme žiť vo svete s nulovou infláciou?

Odpoveď na túto otázku nemusí byť intuitívna, no určite by sa k nej dokázal dopracovať každý. Stačilo by začať s predstavou, že žijeme vo svete, v ktorom ceny nielenže nerastú, ale z roka na rok dokonca klesajú.

Na prvé počutie to môže byť lákavá predstava. Kto by sa nepotešil, keby za nákup potravín utratil v samoobsluhe menej ako za rovnako plný nákupný košík pred rokom? Alebo za nový televízor zaplatil menej ako sused, ktorý si kúpil úplne rovnaký pred 12 mesiacmi?

Idylická predstava má však háčik. Ak by ste sa chceli správať racionálne, pravdepodobne by ste si nový televízor nekúpili. Počkali by ste rok-dva a kúpili ho ešte lacnejšie. A nielen televízor – rovnako by ste uvažovali aj o nákupe novej práčky, auta, oknách na byte, komode v spálni. To, čo by vám pripadalo ako rozumné rozhodnutie, by však bolo katastrofou pre biznis. Určite aspoň pre výrobcov práčok, automobilky, producentov nových okien a stolárskych majstrov. Odkladanie nákupných rozhodnutí zo strany spotrebiteľov by ich podnikaniu neprospelo. Firmy by v takomto prostredí nemali žiadnu motiváciu investovať do nových inovácií. Neinvestovali by do výkonnejších výrobných liniek, ku ktorým by najímali nových ľudí. Prečo by to robili, keby si kúpu ich výrobkov zákazníci odkladali do neurčitej budúcnosti?

Takáto predstava nie je celkom uletená. Do veľkej miery je podobná Japonsku, ktoré už niekoľko dekád zažíva éru extrémne nízkej inflácie, počas ktorej neboli výnimkou ani obdobia klesajúcich cien, teda deflácie. Podobná situácia môže vyzerať lákavo, no nie je to ekonomický recept, ktorým by sa chceli riadiť ostatné vyspelé krajiny. V skutočnosti sa chcú vyhnúť tomu, na čo ekonómovia vymysleli aj nové slovo: japonifikácia. Skrýva mix extrémne nízkej miery inflácie, rovnako nízkych úrokových sadzieb a pomalého hospodárskeho rastu.

Inflácia ako kompas

Inflácia je hybnou silou vo formovaní toho, čo ľudia očakávajú a ako sa správajú. Ak by každému bolo jasné, že o rok budú ceny tovarov a služieb dvojnásobné (teda kúpna sila peňazí bude polovičná), odkladanie nákupných rozhodnutí by nedávalo zmysel. Každý by sa snažil minúť peniaze čo najskôr. Logiku by nedávala ani tvorba úspor.

Dôležitosť vývoja inflácie a formovanie očakávaní jej vývoja je dôvodom, prečo vznikli veľké nezávislé inštitúcie, ktorých úlohou je praktizovanie umenia rovnováhy medzi šialeným míňaním peňazí (ktoré môže vyvolať vysoká inflácia) a neúmerným odkladaním spotreby do budúcnosti (lebo deflácia). Centrálne banky, o ktorých je reč, v tejto snahe tradične využívajú úrokové sadzby ako svoj hlavný nástroj. Rastie ekonomika príliš rýchlo? Centrálna banka zvýši cenu peňazí. Treba ekonomike, naopak, pomôcť? Zníženie úrokových sadzieb môže byť cestou.

Pragmatickým kompromisom centrálnych bankárov je menová politika zameraná na dosahovanie aspoň nejakej miery inflácie. Štandardnom sa stala úroveň okolo 2 %, no nie všetkým centrálnym bankárom sa tento cieľ darí dosahovať. Problém je v tom, že vývoj cien v ekonomike nie je závislý len od výšky úrokových sadzieb, ale aj od množstva iných faktorov, ktoré bankári nemajú pod kontrolou. Ak vybuchne ropné nálezisko v Kuvajte, nahor pôjde aj cena za prepravu tovarov.

Ak teda existuje riziko, že centrálnym bankám sa nie vždy darí dosahovať svoj inflačný cieľ, je pochopiteľné, že ho radšej majú nad nulou než na úrovni 0 %. Ak by sa usilovali o nulu, riskovali by, že ekonomika sa dostane do deflácie a to je problémová kapitola sama osebe. Ak by bol inflačný cieľ príliš vysoko (napríklad 10 %), udržiavať ho stabilne by bol problém ešte väčší. Realita by bola taká, že miera inflácie by mohla skákať kdekoľvek medzi 5 až 15 %, čo by spôsobovalo rad ďalších problémov. O tie už nestojí nikto.

Zdieľať článok

Analýza mojich financií

Chcem kariéru v Partners Group SK