LTCM: Príbeh inteligentných ľudí, ktorí sa prepočítali

Pred 25 rokmi zbankrotoval fond, ktorý dostal finančný svet na pokraj kolapsu. Americká investičná banka Salomon Brothers si v polovici 80. rokov minulého storočia na vzdelaní príliš nezakladala. Aspoň navonok nie. Väčšine jej najvyšších manažérov v životopise chýbalo ukončené vysokoškolské vzdelanie, absolventov postgraduálnych štúdií v nej bolo menej ako šafranu. Za inkasovanými ziskami banky nestáli sofistikované finančné stratégie, ale intuícia jej obchodníkov.

Spoliehať sa na Wall Streete na inštinkty bola pre Johna Meriwethera riskantná cesta. Ako nová, vychádzajúca hviezda investičnej banky sa rozhodol pre cestu, ktorá mu dávala väčší zmysel. Do malej skupiny obchodníkov, ktorých v Salomon Brothers viedol, prestal hľadať rodených finančníkov. Do banky lákal absolventov PhD. programov, ktorí mali za úlohu transformovať najnovšie poznatky a výskumy do praxe. Ich zadaním bolo premieňať vedomosti na peniaze.

Zrod superhviezdy

S novým prístupom sa status Johna Meriwethera rýchlo zmenil. Už nebol vychádzajúcou hviezdou Salomon Brothers, ale banková superstar. Koncom 80. rokov už zisky jeho – stále relatívne malej – obchodnej skupiny predstavovali 90 % všetkých ziskov Salomon Brothers. Meriwetherovo povýšenie na viceprezidenta banky znamenalo triumf kvantitatívneho prístupu mladých matematikov a finančných inžinierov nad tradičnými obchodníkmi, ktorých jedinou zbraňou bol dobrý odhad.

Výstup na finančný Olymp však Meriwetherovi zahatal jeden z jeho dlhopisových obchodníkov, ktorý opakovane podvádzal pri aukciách (predajoch) nových vládnych dlhopisov. Viceprezident Salomon Brothers za konanie svojho človeka niesol osobnú zodpovednosť a jediným spôsobom, ako ju prijať, bola rezignácia a odchod z banky. Po mesiacoch hľadania nových príležitostí sa rozhodol pokračovať v tom, čo mu pomohlo k statusu legendy: svojich matematikov a vedcov opäť pritiahol k sebe. Cieľom bolo vytvoriť nový druh finančnej inštitúcie pre nový kvantitatívny vek. Inštitúcie, v ktorej by malá skupina vedcov dokázala zarobiť viac ako ktorákoľvek iná tradičná finančná firma s podstatne väčším počtom ľudí.

Elitou už od prvého roka

Od roku 1994 svet spoznal meno Meriwetherovej finančnej inovácie: Long-Term Capital Management (LTCM). Nový fond bol iný už na prvý pohľad. Žiadne bankové esá v predražených uhladených oblekoch, ale vedci a univerzitní profesori v golfových tričkách a pohodlných bavlnených nohaviciach. Nikomu sa nemuseli vtierať do priazne, o ich superschopnostiach hovorili dosahované zisky. Aj po zohľadnení dvojpercentného manažérskeho poplatku a až 25-percentného podielu na zisku dosiahol nový fond v prvých 10 mesiacoch roku 1994 zhodnotenie 19,9 %. O rok neskôr to bolo už 42,8 % a v nasledujúcom 40,8 %. Ziskovosť fondu nebola očividne závislá od výkyvov akciového ani dlhopisového trhu. Nikoho neprekvapí, že s takýmito výsledkami nemuseli zháňať nových klientov. Tí za LTCM prichádzali sami.

Najziskovejšia stratégia

Tajomstvom úspechu nového fondu, ktorý sa spoliehal výlučne na čísla, bola stratégia, s ktorou v polovici 20. storočia prišiel prvý hedžový fond na svete. Kým jeho manažéri súčasne nakupovali akcie, ktoré považovali za podhodnotené, a predávali predražené, LTCM robil identické obchodné operácie s dlhopismi. Keď napríklad americké ministerstvo financií vydalo nové 30-ročné dlhopisy, obchodovalo sa s nimi živšie a aktívnejšie ako s tými, ktorým do splatnosti chýbalo 29 a pol roka. To, že nové cenné papiere boli likvidnejšie, znamenalo, že v ich cene bola zohľadnená aj prémia za vyššiu likviditu. Po niekoľkých týždňoch a mesiacoch sa však táto prémia stratila a ceny oboch cenných papierov sa stali prakticky identickými.

Na cenovej konvergencii (priblížení cien) štátnych dlhopisov bola postavená jedna z najziskovejších stratégií LTCM. Meriwetherov tím dával opakovane stovky miliónov dolárov do stávky na to, že „nové“ dlhopisy časom klesnú na cene a priblížia sa k „starým“. Jedinou chybičkou krásy bolo, že takýto obchod nezarobil veľa. V tom lepšom prípade okolo 2 % z investovanej sumy. Keď si však LTCM na takéto obchody požičal ďalšie peniaze, zisky už vyrážali dych. Vďaka finančnej páke sa z 2 % zisku stal takmer 43 % výnos.

Takáto šablóna počítala s tým, že na trhoch sú dobré aj zlé dni. Spoliehala sa však aj na podstatne dôležitejší predpoklad: že trhy sa aj po nepredvídateľnom šoku vrátia k normálnym vzorcom svojho správania. To prestalo platiť 17. augusta 1998, keď Rusko zaskočilo finančný svet vyhlásením defaultu. Nedokázalo splácať dlhy, ktoré malo voči zahraničným investorom.

LTCM síce nemalo žiadnu významnú priamu investíciu v Rusku, no rozhodnutie Kremľa prepísalo všetko, na čo sa dovtedy fond a jeho finanční inžinieri spoliehali. Bankrot Ruska spôsobil, že investori hľadali bezpečné útočisko v najkvalitnejších dlhopisoch a zbavovali sa všetkého ostatného. To bol presný opak toho, s čím LTCM počítal. Výsledkom boli astronomické straty, ktoré sa stali existenčnou hrozbou pre globálny finančný systém. Dôvodom boli miliardy dolárov, ktoré mal fond požičané a vďaka ktorým menil aj malé percentá na masívne zisky.

Kolaps LTCM ukázal, aká riskantná môže byť pri obchodovaní na trhoch finančná páka aj v rukách tých najchytrejších expertov. Napriek tomu svet na „požičané peniaze“ nezanevrel. Skôr naopak – používanie finančnej páky vystrelilo prudko nahor. Pôda na erupciu ďalšej krízy bola pripravená. Iróniou osudu je, že cenné papiere, vďaka ktorým o pár rokov neskôr vznikla hypotekárna bublina v USA, vznikli v rovnakej banke, z ktorej vzišiel John Meriwether.

Zdieľať článok

Analýza mojich financií

Chcem kariéru v Partners Group SK