Strašidelne malá inflácia
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ekonómovia sa vyžívajú v kazení radosti. Len im povedzte o bezplatných službách na internete a hneď začnú vysvetľovať, že v skutočnosti nie sú bezplatné – platíme za ne informáciami o sebe. Medicínsky pokrok predlžujúci život? Úplná katastrofa pre dôchodkové systémy. Zastavenie tempa rastu cien? Aj nízka inflácia je hrozbou! A nie malou.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ekonómovia sa vyžívajú v kazení radosti. Len im povedzte o bezplatných službách na internete a hneď začnú vysvetľovať, že v skutočnosti nie sú bezplatné – platíme za ne informáciami o sebe. Medicínsky pokrok predlžujúci život? Úplná katastrofa pre dôchodkové systémy. Zastavenie tempa rastu cien? Aj nízka inflácia je hrozbou! A nie malou.
Nízka inflácia vo vyspelých ekonomikách je jednou z hrozieb oživenia svetovej ekonomiky, vyhlásil v polovici apríla Medzinárodný menový fond. Znepokojuje aj americkú centrálnu banku, čo možno vyčítať z posledného zápisu z rokovania jej menového výboru. V Taliansku sa nízke tempo rastu cien v očiach nového vládneho kabinetu považuje dokonca za ohrozenie plánovaných reforiem.
Pomalý rast inflácie pritom znie ako mimoriadne dobrá správa. Ceny v obchodoch sú stabilné, náklady domácností rastú pomalšie ako kedykoľvek predtým. To je však len jeden uhol pohľadu – ten pozitívny. Väčšina ostatných už vyvoláva obavy. A nie je ich málo.
Veda či umenie?
Vysokú infláciu zažili ekonomicky vyspelé krajiny naposledy v 80. rokoch minulého storočia. Do minulosti ich poslali politiky centrálnych bánk, ktoré sa na ďalšie roky stali strážcami „stability meny“. Ak sa však niečo počas týchto (a nasledujúcich) rokov naučili, tak to, že kormidlovanie inflácie nie je jednoduchá a ani presná veda.
Väčšina centrálnych bánk má svoju predstavu o tom, aká by mala byť želaná miera inflácie. Aby ju dosiahli, majú k dispozícii rôzne nástroje. Realitou však je, že „trafiť“ sa do plánovaného inflačného cieľa je v skutočnosti veľké umenie. Bankári sa preto naučili žiť s tým, že často ten cieľ prestrelia, alebo naopak ani nedosiahnu. Pri inflácii na úrovni okolo troch či štyroch percent to spravidla nemusí byť veľký problém. Ak nástroje menovej politiky netrafia presne do cieľa, minú ho s relatívne malým rozdielom. Tempo rastu cien okolo dvoch či piatich percent nie je koniec sveta.
Riziko „netrafenia“ je však pri nízkej inflácii nebezpečné. Ak by napríklad cieľom menovej politiky bola nulová inflácia a centrálni bankári by tento cieľ podstrelili, výsledkom by bola deflácia. (O jej škodlivosti Partners News písal podrobnejšie v marcovom vydaní.) Ekonomika by sa stala prostredím, v ktorom síce padajú ceny, no s nimi klesajú aj mzdy (tie sú tiež cenou), podnikanie sa stáva ťažším a rastie tlak na prepúšťanie. Nehovoriac o zadlžených domácnostiach a firmách, ktorých príjmy klesajú, no dlhy ostávajú na nezmenenej úrovni. Tento faktor je dôležitý, ešte o ňom bude reč.
Oslabený arzenál
Nízka miera inflácie, ktorá je sprevádzaná aj rekordne nízkymi úrokovými sadzbami, oslabuje i schopnosť centrálnych bánk pomôcť ekonomickému oživeniu. Keď ekonomika prudko rastie, banky majú tendenciu brzdiť rýchle tempo zvýšením úrokových sadzieb. Ak sa jej nedarí, spravidla robia opak – podporujú nové investície a vyšší dopyt v ekonomike tak, že sadzby znížia.
Ak sa však ekonomike nedarí a úrokové sadzby sú na minime (čo je dnes prípad väčšiny vyspelých krajín), centrálne banky prichádzajú o dôležitú menovú muníciu. Znižovať úrokové sadzby nemôžu, nemajú už veľmi kam. Na rad preto prichádzajú nekonvenčné nástroje, akými je napríklad „kvantitatívne uvoľňovanie“ (tlačenie peňazí) alebo prísľuby konkrétnej miery inflácie na dlhšie časové obdobie. To preto, aby sa spotrebitelia nezačali spoliehať na pokles cien a svoje nákupy neodkladali na neskôr.
Menej možností má na výber aj firemný sektor. Ak výrobky či služby nejdú na odbyt, musia podniky hľadať efektívnejšie spôsoby fungovania. Vyššia miera inflácie im dáva možnosť reálne znižovať mzdové náklady – postačí, ak platy zvýšia o menej ako mieru inflácie. Ak je však inflácia nízka, takýto luxus už nemajú. Len málo firiem je ochotných oznámiť svojim zamestnancom, že všetky ich mzdy budú nižšie. Skôr prepustia tých, ktorých ešte môžu, aby svoju prevádzku zachovali. Takéto správanie sa prejaví v štatistikách nezamestnanosti, čo je ďalší neželaný jav.
Zadlžení až po uši
Finančné trhy už na poslednú krízu síce zabudli, no jej stopy sú výrazne viditeľné na údajoch o zadlženosti krajín. Rozsiahle programy stimulov, pomocou ktorých chceli vyspelé ekonomiky naštartovať trajektóriu rastu, stáli astronomické peniaze. Tie si politici požičali a krajiny zadlžili na dosiaľ nevídané úrovne.
Štátne pokladnice sú v tejto otázke v podobnej pozícii ako rozpočty domácností. Ich výdavky kolíšu, no vzhľadom na dôsledky nízkej inflácie (vyššia nezamestnanosť, menší výber daní) neoslňujú. Výška dlhov a ich splátok pritom ostáva nezmenená. Inflácia je preto blízkym spojencom dlžníkov – znižuje reálnu hodnotu ich dlhov. Umožňuje znehodnocovať peniaze, ktorými budú dlhy v budúcnosti platené. Takýmto spôsobom sa v minulosti podarilo čiastočne „vymazať“ svoje dlhy viacerým krajinám. Pre korektnosť – nie je to jediná cesta, ako z dlhov von. Dlžníci sa môžu postaviť na nohy, začať ekonomicky rýchlo rásť a zo vzniknutých rozpočtových prebytkov splácať staré dlhy. K takémuto scenáru má väčšina ekonomicky vyspelých krajín však poriadne ďaleko. Aj preto je nízka miera inflácie vážny problém.
Aupark Tower
Einsteinova 3541/24
851 01 Bratislava
